Archívnictvo a pomocné vedy historické na Filozofickej fakulte UK V Bratislave v poslednom decéniu 20. storočia*

Leon SOKOLOVSKÝ

Rok 1990 bol štyridsiatym rokom existencie odboru archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Nijako zvlášť sme si však toto jubileum nepripomínali. Napriek tomu sa tento rok stal pre nás pamätným. Vo víre politických premien, ktoré odštartoval 17. november 1989, sme sa vo februári 1990 navždy rozlúčili s našou učiteľkou a kolegyňou pani docentkou Darinou Lehotskou, začal platiť nový vysokoškolský zákon, zaviedol sa dvojštátnicový systém, obnovili sa písomné rigorózne skúšky, padli ideologické bariéry usmerňujúce vedecký výskum¹. S istým zadosťučinením sme prijali aj zvýšenie celospoločenského záujmu o archívnictvo, pomocné vedy historické i ďalšie vedné disciplíny pestované na našom odbore.

Začiatkom 90-tych rokov sa najmä v súvislosti s prípravou novej štátnej symboliky dostala do centra všeobecnej pozornosti heraldika a vexilológia. Do diskusie na túto tému sa aktívne, to znamená publikačne i osobnou účasťou v rozličných komisiách, zapojili aj učitelia odboru prof. Jozef Novák a PhDr. Leon Sokolovský². Po zákonnom obnovení obecnej samosprávy nabral doslova nový dych bádateľský a tvorivý rozvoj v oblasti komunálnej heraldiky. Dnes môžeme hovoriť už o stovkách obecných erbov, na ktorých sa svojimi návrhmi, posudkami a rozličnými inými formami priamo podieľali aj obaja menovaní odborníci³. Popri týchto takpovediac praktických úlohách sa primeraná pozornosť venovala tiež teoretickým otázkam heraldiky na Slovensku⁴. Od konca 90-tych rokov zaznamenávame oživenie výskumu rodovej heraldiky, bádateľský prielom do ktorej urobil už pred vyše dvadsiatimi rokmi prof. J. Novák⁵. Relatívne najvýznamnejší prínos v tomto smere predstavuje monografia začínajúceho učiteľa Mgr. Frederika Federmayera o erboch šľachty z územia Trenčianskej stolice⁶. Štúdie o rodových erboch však vyšli aj z pera niektorých ďalších kolegov na odbore⁷.

Vedľajším produktom rozvoja rodovej heraldiky sa v poslednom čase stal doteraz na Slovensku prinajmenšom neobvyklý záujem o tvorbu nových, tzv. občianskych erbov. Diskusie aj za účasti členov Katedry archívnictva a PVH FF UK sa v tomto smere ešte len rozbiehajú⁸. Ukazuje sa však, že cesta zainteresovaných odborníkov ku konsenzu nebude ani krátka, ani jednoduchá. V tejto chvíli sa dokonca nedá vylúčiť ani to, že k zhode názorov vôbec nedôjde.

S rodovou heraldikou pomerne úzko súvisí genealógia. Z toho dôvodu možno vlastne všetky práce o rodových erboch považovať aj za príspevky k tejto vednej disciplíne. Napriek tomu spracovali učitelia odboru aj štúdie v pravom zmysle genealogické, respektíve genealogicko – historické⁹.

Genealogické výskumy prof. J. Nováka už na prelome 70-tych a 80-tych rokov nastolili problém slovenského prepisovania tzv. historických priezvísk¹⁰. Jeho riešenie, hoci má svoju logiku, ktoré sa dokonca kodifikovalo v Pravidlách slovenského pravopisu, doteraz vzrušuje nielen časť odbornej, ale i širšej verejnosti.

Podobne úzky a prepojený vzťah ako voči genealógii má heraldika k sfragistike. Toto konštatovanie platí samozrejme rozšírené na celú, teda nielen na rodovú ale aj na komunálnu a inú heraldickú produkciu. Okrem toho však prof. Novák publikoval v predchádzajúcich desiatich rokoch aj tri štúdie, v ktorých sa zaoberal predovšetkým pečaťami¹¹.

Vzostup záujmu nielen odbornej ale aj laickej verejnosti o heraldiku a genealógiu vyústil v roku 1991 do založenia Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti¹². Preto je len logické, že na jej vzniku a činnosti sa aktívne podieľali a podieľajú aj učitelia z odboru archívnictva a PVH na FF UK. Na prvom mieste tu treba spomenúť prof. J. Nováka, ktorý bol jedným z jej hlavných iniciátorov a v rokoch 1993 až 1999 predsedom. Jeho nástupcom v tejto funkcii sa stal prof. L. Sokolovský¹³.

Ďalšia vedná disciplína rozvíjajúca sa v rámci odboru archívnictva a PVH na FF UK, ktorá v poslednom decéniu 20. storočia reagovala na aktuálne celospoločenské dianie, sú dejiny správy. Išlo a ide najmä o využitie ich poznatkov pri príprave reformy verejnej správy a nového administratívneho členenia územia Slovenskej republiky. V tomto smere sa publikačne i organizačne angažoval hlavne prof. L. Sokolovský, ktorý sa stal spoluautorom návrhu na tzv. župný variant¹⁴. V roku 1991 bol menovaný za člena II. pracovnej skupiny Komisie vlády SR na vypracovanie návrhu na územné a správne členenie SR a v roku 1992 bol zvolený za predsedu pracovnej skupiny SNR pre posúdenie zmeny územného a správneho členenia SR. Postupne sa však celý problém reformy verejnej správy a územného členenia Slovenska natoľko spolitizoval, že pri jeho riešení historické poznatky, ako aj ostatné odborné argumenty nahradili utilitaristické, navzájom si protirečiace záujmy jednotlivých straníckych zoskupení. Takto nasmerovaná reforma je z dlhodobého hľadiska objektívne odsúdená na neúspech. Okrem spomínaných aktuálnych otázok sa prof. L. Sokolovský v predchádzajúcom desaťročí sústredil na výskum správy stredovekej dediny, Malohontu, jozefínskej správnej reformy a ďalších tém¹⁵.

V porovnaní so 70-tymi a 80-tymi rokmi 20. storočia a vychádzajúc z bibliografie publikovaných prác učiteľov odboru archívnictva a PVH na FF UK sme pri pohľade na ostatné pomocné vedy historické nútení konštatovať ich relatívny útlm. Týka sa to najmä diplomatiky. Jej “reputáciu” zachraňujú iba dve kandidátske dizertácie, jedna od PhDr. Zuzany Nemcovej z novovekej stoličnej diplomatiky, druhá od PhDr. Juraja Roháča o menovacích procesoch biskupov na Slovensku a jeho štúdia venovaná mestskej diplomatike na príklade Trnavy¹⁶.

V podobnej situácii ako diplomatika sa na prvý pohľad nachádza aj paleografia. Keď sa však pozrieme do jej chudobných dejín na Slovensku, tak publikovanie jedinej, dalo by sa povedať “inventarizačnej” štúdie L. Sokolovského v roku 1991 je predsa len prejavom určitého pokroku¹⁷. Ba zdá sa, že na tejto báze sa už začína blýskať na lepšie časy. Istou nádejou je v tomto smere mladý odborný asistent Mgr. Juraj Šedivý, ktorý sa ako vôbec prvý na našom odbore, ba dalo by sa povedať aj na celom Slovensku programovo špecializuje na paleografiu, epigrafiu a kodikológiu.

Keď by sme mali hodnotiť prínos odboru archívnictva a PVH na FF UK pre slovenskú historiografiu za posledných desať rokov 20. storočia iba podľa publikačných aktivít jednotlivých učiteľov, potom by sa o zvyšných “pomocnovedných” disciplínách t.j. o chronológii, metrológii a numizmatike nedalo povedať vôbec nič. Na tomto mieste však treba zdôrazniť, a to platí napokon aj pre všetky už spomínané pomocné vedy historické i samotné archívnictvo, že jedným z hlavných poslaní nášho odboru je ich výučba a teda príprava budúcich vysokoškolsky vzdelaných archivárov a historikov pre ovládnutie ich základov a ďalšie pestovanie¹⁸. A to iste nie je zanedbateľné.

V tomto zmysle sú nielen výsledkom našej pedagogickej práce ale aj sľubným prínosom do budúcna najmä obhájené diplomové práce¹⁹. Tie dosvedčujú, že odbor archívnictva a PVH na FF UK je skutočne pracoviskom hodným svojho názvu. Za predchádzajúce desaťročie bolo spracovaných 15 tém z diplomatiky. Väčšinou sa venovali písomnej produkcii mestských kancelárii (Bratislava, Veličná, Spišská Sobota, Prešov, Bojnice, Zvolen), ale riešili sa aj diplomatické problémy cirkevných funkcionárov a inštitúcií, osobitne hodnoverných miest (leleský konvent, jasovský konvent) ako aj svetských osobností a organizácií (Stibor zo Stiboríc, Trenčianska stolica).

Rovnaký počet diplomových prác ako z diplomatiky vznikol aj z archívnictva. Zvýšená pozornosť sa pritom venovala spracovaniu osobných fondov (Dr. Vševlad Jozef Gajdoš, Ivan L. Kovačevič, rod Weisz-Mader, Anton Augustín Baník) a inštitúciám s celoslovenskou pôsobnosťou (Ministerstvo školstva a národnej osvety 1938 - 1945, Slovenský úrad pre veci cirkevné 1949 - 1956, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky 1939 - 1945, Oddelenie Ministerstva vnútra v Bratislave (1919) 1927 - 1928, Banské hejtmanstvo v Bratislave 1934 - 1940, Ústav slovenskej literatúry (1946) 1953 – 1989, Štátny úrad pre vojnových poškodencov v Bratislave (1920) – 1946 – 1951 – (1955). Pozornosť sa však venovala aj ďalším fondom (Inventár slovenského evanjelického a. v. zboru v Modre; Školský inšpektorát Púchov 1919 – 1949). Do bádateľského záujmu dvoch diplomantov sa dostalo riešenie otázok aplikácie moderných technológií v archívnictva (Výpočtová technika a archívy. - Vplyv na archívnu teóriu, konkrétne projekty využitia a ďalšie perspektívy, s osobitným zameraním na podmienky slovenských archívov; Návrh projektu Archívny informačný automatizovaný systém v Slovenskom národnom archíve.)

Z dejín správy bolo obhájených 11 diplomových prác. Jedna skupina z nich osvetľuje miestne a regionálne politické správne štruktúry a úrady (Obecný notársky úrad Svätý Jur 1923 - 1945; Ostrihomský župný zastupiteľský výbor 1848 - 1871; Širšia rada mesta Bratislavy a štatúty ňou schválené v rokoch 1602 – 1667; Zmeny v samospráve obcí na území Bratislavskej župy v rokoch (1938) 1940 – 1945; Vývoj právneho postavenia mesta Šamorín do roku 1599; Okresný úrad v Dobšinej 1938 – 1945) a pokračuje tak v trende z predchádzajúceho obdobia. Od polovice 90-tych rokov sa zvýšil záujem o cirkevnosprávnu problematiku a to najmä zo stredoveku a staršieho novoveku, ktorá si vyžaduje už relatívne náročnejšiu paleografickú i jazykovú prípravu. Je potešiteľné, že všetci diplomanti, ktorí sa rozhodli tieto náročné úlohy zvládnuť, to dokázali a napokon obhájili diplomové práce ohodnotené na výbornú. (Fara sv. Mikuláša v Trnave do roku 1543; Postavenie bratislavského prepošta v stredovekej spoločnosti; Dejiny bratislavského františkánskeho konventu 1526 – 1823; Exempcie fár spod právomoci archidiakonov na Slovensku v stredoveku so zvláštnym zreteľom na Ostrihomskú diecézu; Vicearchidiakonát Topoľčany v stredoveku.)

K oživeným genealogickým výskumom prispeli diplomanti nášho študijného odboru piatimi diplomovými prácami. Venovali sa v nich tak popredným veľmožským rodom, ako aj strednej a nižšej šľachte (Paluďaiovci, Paláštyovci, Drugetovci, Zelenayovci, šľachta usadená v Bratislave a Svätom Juri v 2. polovici 17. storočia). Po jednej diplomovej práci sme zaevidovali z heraldiky (Fantastické bytosti a vybájené zvieratá v heraldike), epigrafie (Epigrafické pamiatky v Trnave od 14. do zač. 19. storočia) a historickej geografie (Vývoj cestnej siete na Záhorí do konca 18. storočia).

Ďalších 58 diplomových prác obhájených v sledovanom období na odbore archívnictva a PVH FF UK bolo obsahovo zameraných do širšieho historického spektra, s akcentom na hospodársko – sociálne, kultúrno – spoločenské, politické, vojenské, technické, náboženské, školské, etnické, športové, zdravotnícke a iné dejiny. Ich chronologický záber pritom siaha v celku od egyptského staroveku až po koniec 20. storočia. Z teritoriálneho aspektu sú medzi nimi zastúpené predovšetkým témy lokálne a regionálne, v menšej miere celoslovenské, respektíve československé. Niekoľké majú biografický charakter. Treba však zdôrazniť, že aj tieto práce vychádzajú prednostne z originálneho archívneho materiálu a sú prejavom schopnosti archivárov narábať s archívnymi dokumentmi aj ako s historickými prameňmi, ktoré naviac spravidla poznajú veľmi dôverne! Okrem toho skoro vo všetkých boli riešené alebo aspoň naznačené aj špeciálne problémy súvisiace s archívnictvom, diplomatikou, dejinami správy a ďalšími pomocnými vedami historickými.

V porovnaní s nesporným prínosom, ktoré znamenajú uvedené diplomové práce z hľadiska materiálového, ale aj z hľadiska poznávacieho, ba v nejednom prípade i metodologického, sa ich aktívne využívanie ďalšími bádateľmi s príbuzným tematickým zameraním javí ako celkom nedostatočné. Je to na škodu nielen im samotným ale v konečnom dôsledku aj celej slovenskej historiografie. Chceli by sme preto aj pri tejto príležitosti upozorniť, že bibliografické informácie o obhájených diplomových prácach na našom odbore pravidelne publikujeme vo výročných správach na stránkach časopisu Slovenská archivistika. Samotné práce sú potom bežne prístupné na prezenčné štúdium v Ústrednej knižnici Filozofickej fakulty UK, prípadne priamo na Katedre archívnictva a PVH. Okrem toho relevantné časti niektorých vynikajúcich diplomových prác sa podarilo uverejniť v podobe časopiseckých, respektíve zborníkových štúdií.

Posledné decénium 20. storočia na univerzitách a ostatných vysokých školách priaznivo ovplyvnilo obnovenie akademických slobôd. Vďaka nim sa mohol ďalej rozvíjať aj odbor archívnictva a PVH na FF UK. Odpoveď na otázku, či sa tak stalo v dostatočnej miere, nie je však jednoduchá. Treba si totiž uvedomiť, že na odbore pôsobili počas tohto obdobia štyria, v niektorých rokoch dokonca iba traja výkonní interní učitelia. Na ich pleciach ležala pritom podstatná časť profilovej výučby študentov, ktorých pri priemernom počte 10 na každý z piatich ročníkov bolo v jednotlivých akademických rokoch spolu približne 50. Predstavené problémy a výsledky nášho bádateľského a pedagogického úsilia sa v tomto svetle budú javiť určite objektívnejšie a azda aj pozitívnejšie, než by sa to mohlo zdať na prvý pohľad.

Pre archívnictvo a pomocné vedy historické na FF UK bol rok 2000 rokom 50-ročného jubilea. No súčasne znamenal aj nový štart. K 1. januáru vznikla totiž z dovtedajšieho odboru Katedry slovenských dejín a archívnictva nová samostatná Katedra archívnictva a PVH. Jej terajší, relatívne mladý kolektív je kontinuálnym nositeľom predchádzajúcich polstoročných tradícií, no zároveň a najmä predstavuje nádej pre ďalší rozvoj týchto vedných disciplín na Univerzite Komenského a v rámci, aký si svojimi výsledkami vytvorí, aj na Slovensku.

Poznámky